Kdesi v lese tam, kde stromy rástli husto pri sebe, kde nebolo cítiť ľudský pach a vo vzduchu sa vznášala len akási pokojná tajomnosť, lietali vtáky. Boli to obrovské kŕdle pestrofarebných spevavcov, ktoré sa vzájomne prekrikovali vydávajúc pritom tie najrôznejšie zvuky bol to život, ktorý dokázal rozpriestrieť krídla, letieť z konára na konár, či zo stromu na strom.
No vysoko nad nimi, na poslednej vetve najvyššieho stromu sedel jeden, ktorého si nikto nevšímal. Bol malý a neviditeľný, menom Čas. Raz rozprestrel malé, mocné krídla a letel od miesta k miestu, od miesta k mestu a od mesta k mestu. Porovnával strom s domom, lesy s mestami a čudoval sa: "aké sú len tie mestá pravidelné, preplnené a ponuré. Ako málo stromov je v nich." nevychádzal z údivu.
To bolo najskôr. Potom zaletel do lesa: "koľko dreviny a zelene, ani jeden dom a všetko také odlišné. Aj vzduch je tu neporovnateľne iný."V lese sa mu páčilo a tak sa rozhodol, že tam na tristo rokov ostane. No keď ho znovu pochytila zvedavosť a túžba opäť uvidieť ľudské obydlia, spoznať istú zmenu, či len jednoducho porovnať rozdiely starej a novej- modernej civilizácie, po storočiach znovu rozprestrel nekonečné a neviditeľné krídla a pobral sa do mesta. To, čo tam uvidel ho prinajmenšom prekvapilo a ani jeho skúsenosti ho nemohli dostatočne pripraviť. Možno čakal hocičo, nové stroje, plechových vtákov, ale dočkal sa iba úplnej skazy.
A tak zletel, melancholicky sadol na akýsi plechový stĺp a so smútkom v malých, múdrych očkách pozeral na skazu, o ktorej vedel, že bola trestom za ľudskú hlúposť, nenásytnosť. Veď on najlepšie poznal odvekú túžbu človeka všetko ovládať. Navôkol ani jeden strom, pôda zasypaná odpadkami, ovzdušie prašné a v samom strede tejto spúšte len akési roztrhané plátno s nákresom stromu pripomínalo skutočnú podstatu človeka. Pomyslel si, že sa vyhlasujú za najinteligentnejší druh a pritom iba oni jediní, paradoxne práve svojou hlúposťou zničili, zabili matku matiek, tú vďaka ktorej zili.
Smutne pokrútil hlavou. Veď čo on stým môže robiť? Snáď ešte ľudia...
